Malo to len vyplniť ticho. Namiesto toho vznikla malá výtvarná rodina

Keď som začala premýšľať nad výtvarnými kurzmi pre deti, rozhodne za tým nebol žiadny veľký podnikateľský plán.

Bolo to vlastne oveľa jednoduchšie.

Pri predaji obrazov niekedy príde obdobie, keď sa všetko deje naraz. Zákazky, predaje, práca. A potom zase nastane ticho.

Práve takéto chvíle som chcela nejako zmysluplne vyplniť.

Napadlo mi, že by som mohla učiť deti.

Vtedy som vôbec netušila, že raz budem riešiť úplne opačný problém.

Dnes už ďalšie deti neprijímam, pretože by som to kapacitne nezvládla.

Vlastne si ma našli samy

Kurzy nevznikli tak, že by som si jedného dňa sadla a povedala: Tak, a teraz zo mňa bude lektorka.

Prišlo to postupne a prirodzene. Začali sa mi ozývať rodičia a pýtať sa, či by som ich deti neučila kresliť a maľovať.

Tak som to skúsila.

A zistila som, že ma to baví.

Veľmi.

Navyše ma prekvapilo, aké deti ku mne chodia. Sú šikovné, vnímavé, zvedavé a často neuveriteľne aktívne.

A naozaj majú talent.

Niekedy ma až prekvapí, čo dokážu vymyslieť, ako premýšľajú nad obrazom alebo akým spôsobom si poradia s niečím, čo by som ja sama urobila úplne inak.

Z učiteľky sa postupne stalo niečo trochu iné

Na začiatku som samozrejme bola pani učiteľka a ony boli deti, ktoré ku mne chodili na výtvarný kurz.

Lenže postupom času sa ten vzťah zmenil.

Deti sa vracajú. Poznáme sa čoraz lepšie a ja spoznávam nielen to, ako tvoria, ale aj aké sú.

Nosia mi svoje obrázky a malé darčeky. Prídu a objímu ma. Po prázdninách mi povedia, že som im chýbala.

A v takýchto chvíľach si uvedomujem, že z niečoho, čo malo pôvodne len vyplniť voľnejší čas medzi obrazmi, vzniklo niečo úplne iné.

Taká naša malá výtvarná rodina.

A to si vážim možno úplne najviac.

„To nevadí. Poď, opravíme to.“

Jednu vec sa snažím deti učiť od úplne prvej hodiny.

Nič nie je zle.

Keď sa niečo nepodarí, svet sa nezrúti. Farba ujde inam, čiara nie je tam, kde mala byť, niečo sa rozmaže alebo výsledok zrazu nevyzerá podľa predstáv?

Nevadí.

Poď, opravíme to.

Pri maľovaní sa dá veľa vecí zmeniť, premaľovať alebo využiť úplne inak. A niekedy práve z niečoho, čo pôvodne vyzeralo ako chyba, vznikne nakoniec tá najzaujímavejšia časť obrazu.

Nechcem, aby sa deti báli urobiť ťah štetcom len preto, že by mohol byť nesprávny.

Chcem, aby skúšali.

A hlavne aby odchádzali s pocitom, že niečo dokázali.

Preto u mňa často počujú:

„To je krásne.“

„Výborne.“

„Super!“

„Ty si šikulka.“

Možno sú to obyčajné slová. U dieťaťa však niekedy dokážu nesmierne veľa.

Nemusíš robiť všetko presne podľa mňa

Samozrejme, niečo ich učím. Ukazujem im techniku, vediem ich a niekedy potrebujem, aby si vyskúšali konkrétny postup.

Zároveň však nechcem desať rovnakých obrázkov.

Niekedy ich nechám tvoriť úplne po svojom. Inokedy urobíme kompromis:

„Jasné, môžeš. Ale najprv vyskúšame toto, čo ti chcem ukázať.“

A funguje to.

Sama mám dve deti, takže už celkom dobre viem, že dieťa nemusíte do všetkého tlačiť. Často stačí nájsť spôsob, ako ho správne nasmerovať.

Ak niečo naozaj nechce robiť, nenútim ho.

Výtvarný kurz podľa mňa nemá byť miestom, kde dieťa deväťdesiat minút plní príkazy dospelého.

Má sa učiť, ale zároveň ho to musí baviť.

A čo naučili deti mňa?

Určite trpezlivosti.

Aj keď s dvoma vlastnými deťmi som v tomto smere mala nejaký tréning už vopred. 😄

Ale naučili ma ešte jednu vec.

Nebáť sa farieb.

Deti nad nimi niekedy nepremýšľajú tak zložito ako my dospelí. Jednoducho siahnu po farbe, ktorá sa im páči. Skúšajú kombinácie, do ktorých by som sa možno sama nepustila.

A ono to často funguje.

V tom sú pre mňa inšpiráciou.

Učím ich tak, ako to cítim

Nemám žiadnu zložitú filozofiu, podľa ktorej by som viedla svoje kurzy.

Učím deti tak, ako to cítim.

Som srdečná, deti mám naozaj rada a chcem, aby sa u mňa cítili dobre. Podľa reakcií rodičov aj samotných detí mám pocit, že práve táto cesta funguje.

Nechcem byť len človekom, ktorý stojí vedľa stola a kontroluje, či dieťa drží štetec správne.

Chcem ich niečo naučiť. Chcem, aby sa vo svojej tvorbe posúvali.

Ale rovnako dôležité je pre mňa, ako sa pri tom cítia.

Čo by som chcela, aby si raz odniesli?

Samozrejme, budem rada, keď sa naučia kresliť a maľovať.

Ešte väčšiu radosť však budem mať, keď si odnesú niečo ďalšie.

Spokojnosť s tým, čo samy vytvorili.

Kamarátstvo.

Pochopenie.

Odvahu niečo skúsiť.

A hlavne vedomie, že nie všetko musí byť dokonalé a chyba neznamená koniec.

Možno ju opravíme.

Možno ju premaľujeme.

A možno z nej nakoniec vznikne niečo ešte lepšie, než sme pôvodne plánovali.

A keď sa na to pozriem spätne, je na tom vlastne niečo celkom vtipné.

Kurzy mali pôvodne len vyplniť obdobie, keď okolo obrazov nastane ticho.

Dnes by som už bez toho detského smiechu, farieb, obrázkov, objatí a nášho spoločného tvorenia mala v ateliéri až príliš veľké ticho.