Prvýkrát som bola v Ríme v roku 2023. Vtedy som prvýkrát stála pri Koloseu a bola som úplne ohromená. Prešli sme ho vtedy aj zvnútra a ja som si hovorila, že toto mesto má niečo, čo mi len tak nevyjde z hlavy. A mala som pravdu. Hneď mi bolo jasné, že sa sem vrátim – a tento rok to konečne vyšlo.
Tentoraz sme celý víkend poňali inak. Bez naháňania sa za pamiatkami, bez zoznamu „musíme vidieť“, len tak… v pohode. Letenky, batôžky, jedna izba v centre a chuť užiť si mesto také, aké naozaj je. A Rím nám to všetko vrátil vrchovato.
Milujem film Gladiátor, a hoci sa nenakrúcal priamo v Ríme, toto mesto ho pripomína v každom svojom zákutí. Tie kamene, tie oblúky, tie pohľady do diaľky… človek čaká, že každú chvíľu začuje davy v aréne (a potom počuje len skúter a niekoho, kto si spieva vo vedľajšej ulici – ale aj to má svoje čaro).
A jedlo? Tak to bolo naozaj nebo. Ochutnala som Saltimboccu alla Romana – v preklade „skoč do úst“ – a musím povedať, že to urobila ochotne. Jemné mäso, šunka, šalvia, trochu bieleho vína… jednoduché a božské.
Potom prišlo tiramisu z Two Sizes. Ak ho poznáš, vieš. Ak nie, choď. Bodka.
A zmrzlina z Frigidaria? Taká tá, čo ťa prinúti vrátiť sa ešte raz, „len sa prejsť okolo“, a potom tam samozrejme zase skončíš.
Ale najsilnejšie zážitky som mala s očami dokorán – umelci na uliciach, maliari, hudobníci, tanečníci… Všetci tvoria v prítomnom okamihu a človeka to úplne vtiahne. To je presne tá energia, ktorá ma vždy nakopne. Pozorovanie ľudí, svetla, štruktúry domov, farby okeníc – to všetko vo mne roztáča kolieska a ja cítim, že sa rodia nové obrazy.
Toto bol víkend bez plánov, ale s veľkým dosahom.
Odchádzam s hlavou plnou nápadov, srdcom plným pokoja a úsmevom, ktorý mi zostal aj po pristátí späť doma.
Ďakujem, že ste si prečítali tento rímsky denník až do konca. Prikladám fotky – a možno aj vás naladia na to, že niekedy stačí len málo. Malý víkend, veľké mesto a otvorená myseľ.
Arrivederci, bambíni!
„Rím ti nikdy neukáže všetko. Ale vždy ti ukáže, čo práve potrebuješ.“











