Prečo po portrétoch vždy utekám k abstrakcii

Niekedy mám pocit, že portréty a abstrakcie sú dva úplne odlišné svety.
A predsa oba milujem rovnako 🤎

Práve som odoslala jednu väčšiu zákazku portrétov.
Obraz, na ktorom boli 4 ľudia a jeden psík 🐾
A keďže ide o darček, zatiaľ vám ho, žiaľ, nemôžem ukázať. Ale už teraz sa teším, keď ho budem môcť v júni konečne odhaliť.

Každý portrét je pre mňa obrovská cesta.
Veľa ľudí vidí len výsledný obraz, ale už nie tie desiatky hodín za ním. Ticho v ateliéri. Neustále sústredenie. Pozorovanie detailov. Premýšľanie nad každým tieňom, výrazom očí alebo drobnou zmenou v tvári.

Pri portrétoch si človek nemôže len tak „oddýchnuť“.
Tam musíte byť mysľou stále prítomní. Stále kontrolujete proporcie, podobu, emócie. A niekedy stačí milimeter a výraz človeka je úplne iný.

Možno práve preto sú pre mňa portréty také psychicky náročné.
Ale zároveň nádherné. Pretože viem, že často maľujem niekoho, koho má niekto naozaj rád. Niekedy vznikajú ako prekvapenie. Niekedy ako spomienka. A niekedy ako darček, ktorý má obrovskú hodnotu najmä v emóciách.

A ja si nesmierne vážim, že mi ľudia dávajú dôveru niečo také tvoriť.

Keď však takúto zákazku dokončím, väčšinou príde jedna vec úplne automaticky…
Túžba utiecť späť k abstrakcii ✨

A presne to sa deje teraz.

Na stojane už mám pripravené dve nové abstrakcie a ja sa na ne hádam teším viac než na dovolenku 😄
Obe budú v zemitých tónoch. Veľa štruktúry, vrstvy, pohyb, emócie. Také tie obrazy, ktoré vznikajú skôr z pocitu než podľa plánu.

Milujem ten moment, keď stojím pred čistým plátnom a vlastne ešte sama neviem, čo presne vznikne.
Len cítim farby, náladu a energiu, ktorú do obrazu potrebujem dostať.

A viete čo?
Mám pocit, že tieto dva nové obrazy budú naozaj výnimočné 🤎

Možno práve preto, že vznikajú po dlhých hodinách presnosti, detailov a sústredenia.
Abstrakcia je potom pre mňa takým zvláštnym návratom k voľnosti. K emóciám. K sebe samej.

A ja sa už neviem dočkať, keď vám z tejto tvorby začnem ukazovať prvé útržky